Ako som odišiel....

Autor: Juraj Buričan | 8.5.2012 o 23:05 | (upravené 8.5.2012 o 23:29) Karma článku: 11,32 | Prečítané:  1842x

Kde začať? Asi niekde tam, ako som sa na strednej škole rozhodol, že sa stanem lekárom. Nebudem sa tu rozpisovať o prijímačkách, štúdiu a podobných veciach. Preskočíme niekoľko rokov a mám po škole. Promócia, veľa očakávaní, pracovné pohovory, nástup do práce. Na začiatku nejaký ten čas trvalo, kým si človek zvykol na pravidelný režim, systém, nový kolektív, kým si osvojil kopu nových vecí, hlavne praktických. Lebo povedzme si úprimne, na škole nás naučili teóriu, s praxou to už bolo horšie. Ale nechcem písať o škole. Skrátka, na prácu si človek zvykol, na kolektív tiež, na kolegov som mal šťastie a ďakujem im za veľa, hlavne za to, čo ma naučili.

A prišla prvá výplata. Hrôza, keď som ju uvidel. Ale o platoch tiež nechcem písať, o tých sa popísalo veľmi veľa. Právd aj neprávd. Jednoducho som zistil, že ak sa chcem osamostatniť a odsťahovať sa od rodičov, z platu nevyžijem. Po polroku prišli služby, aby som mal viac peňazí, mal som ich veľa. Osem služieb pri priemernom počte pacientov 80-90 vo veľkej službe na chirurgickej ambulancii krajskej nemocnice je na jedného človeka dosť. Bolo to ešte v časoch, keď sa po službe nechodilo domov, na druhý deň som zostával v práci a normálne pracoval. Ako človek získaval viac vedomostí a praxe, mal aj viac možností. Počet služieb som postupne zredukoval, lebo pri tom počte pacientov to bolo neúnosné a bolo len otázkou času, kedy človek urobí chybu. A hlavne to bolo fyzicky náročné, prebdené noci a následne ešte ďalších osem hodín na ambulancii alebo pri operačnom stole.

Rozhodol som sa, že vyskúšam záchranku, bola v tom čase lepšie platená ako služby v nemocnici. Takže som si popri svojej práci v nemocnici zobral niekoľko služieb „na rýchlej“. Určite dobrá škola pre lekára, aspoň som si to myslel na začiatku. Za svojho dvaapolročného pôsobenia som však trochu zmenil názor. Bola by to dobrá škola, keby..... Keby záchranná služba na Slovensku robila to, čo záchranná služba robiť má. Namiesto toho chodí riešiť chronické záležitosti pacientov a robí im taxík do nemocnice. Ale o tom som tiež nechcel písať. Tiež som tam mal spočiatku veľa služieb, samozrejme kvôli peniazom a nakoniec som sa dopracoval k tomu, že som si dovolil v 30. roku svojho života kúpiť dvojizbový byt a osamostatniť sa. S prácou na záchranke som postupne skončil, prišli iné príležitosti, ktoré som využil. Mal som tri zamestnania, splácal som takmer doživotnú hypotéku na dvojizbový byt, dokonca aj auto som si kúpil. Musím to priznať, lebo to tak je. Zistil som však, že nežijem. Ja som iba chodil do práce a z práce. Ušetril som aj nejaké to euro, ale to len preto, že som peniaze nemal kedy minúť. Niekedy som prišiel domov z práce tak psychicky aj fyzicky unavený, že som nebol schopný nič robiť, len som čumel do TV a ani som nevedel, čo tam vlastne ide. Ešte že žijem sám. Potom do toho prišli výpovede, zastrašovanie, klamstvá v médiách, osočovanie a všetky tie veci, aj tak to všetci viete, bolo toho v médiách dosť, netreba o tom písať.

A vtedy som si povedal, že by som mal niečo spraviť so svojim životom. A tak som sa zaregistroval v niekoľkých personálnych agentúrach, ktoré sprostredkovávajú prácu pre lekárov v zahraničí. Spočiatku to bolo len tak, asi som to ani nemyslel vážne. Ozvali sa mi dve, ponuky boli do Česka, Nemecka a do Nórska. Pravdupovediac Nemecko ma moc neláka, Česko je mi blízke, lebo sa netreba učiť jazyk a Nórsko, to ma celkom oslovilo, poznal som ho trošku z jednej dávnej dovolenky. Avšak jednanie s agentúrou zabezpečujúcou prácu v Nórsku uviazlo na mŕtvom bode, niekoľko mesiacov sa mi nikto neozval, na môj mail mi odpovedali, že zatiaľ nemajú viac informácií a ak budú niečo vedieť, ozvú sa mi. Pravdupovediac, nedúfal som už. Nakoniec som sa rozhodol absolvovať pracovný pohovor v Mariánskych Lázňach. Všetko sme dohodli s pani z personálneho oddelenia, dátum bol jasný. Avšak pár dní pred odchodom do ČR prišiel aj mail s pozvaním na pracovný pohovor do Nórska. V ČR všetko prebehlo hladko, s mojimi podmienkami súhlasili, ponúkli mi pekné bývanie za rozumnú cenu, dobré pracovné podmienky aj ohodnotenie, boli veľmi ústretoví, s nástupom počítali čo najskôr. Lenže mňa čakal ešte jeden pohovor. V Nórsku tiež prebehlo všetko v poriadku, bol to trojdňový výlet s pohovorom, prehliadkou nemocnice, mesta, okolia, prípadného bývania, večerou s nadriadeným a ďalším pohovorom na druhý deň. Všetko mi vysvetlili, aký tam je systém práce, systém daní, mzda, možnosti aktivít v okolí. Podmienky neporovnateľné s tými, v ktorých som existoval niekoľko rokov. Rozišli sme sa s prísľubom, že sa mi čoskoro ozvú a oznámia mi výsledok. Neklamali. O dva dni mi z agentúry poslali pracovnú zmluvu, dostal som týždeň na rozmyslenie. Nerozmýšľal som dlho, to sa priznám, na druhej strane sa mi veľmi nechcelo odchádzať. Preto, lebo na Slovensku som doma, preto, že tam mám rodičov a sestru, kamarátov, v práci veľmi dobrý kolektív, prežil som tam celý život. Podpísal som. Potom už veci šli samé od seba. Agentúra zohnala učiteľa nórskeho jazyka dokonca v mojom meste, dohodli sme termín odchodu, dojednalo sa sťahovanie vecí. A 10. apríla som dorazil do mesta Mosjøen, ktoré leží v strede Nórska. Vyzbrojený vedomosťami z jazyka na úrovni A1, pár osobnými vecami, ostatné dorazili o dva dni spolu so "sťahovákmi". Bývanie mi poskytla nemocnica neďaleko, rodinný dom, z  ktorého mám do práce asi 2 minúty. Momentálne ešte nepracujem tak ako by som mal, 3 dni v týždni mám výuku jazyka, 2 dni v týždni chodím do práce. Plat samozrejme momentálne ešte tiež o niečo nižší, ako budem mať potom, keď sa naučím plynule rozprávať, ale vedel som o tom, je to v zmluve a ešte stále to stačí na slušný život tu. Nepociťujem, že by ma tu brali ako cudzí a prípadne nežiaduci element, lebo v nemocnici je veľa zahraničných lekárov a domáci sú na nich zvyknutí. Začínam nový život. Dúfam, že sa mi v ňom bude dariť. Som síce ďaleko od domova, od rodiny, ale dúfam, že tu začnem normálne žiť. Že nebudem len chodiť do práce. To tu je vlastne aj ťažko možné, lebo zákony týkajúce sa pracovného času a celkovo pracovné právo je tu prísne a hlavne sa dodržiava. A vidím to už teraz, z práce idem domov načas, nehrozia mi žiadne nočné služby, žiadne extrémne nadčasy, ktoré sa prípadne budú obchádzať všakovakými kľučkami, len aby mi to zamestnávateľ nemusel náhodou zaplatiť.

Prečo som to vlastne písal. Nie preto, aby som niekoho nabádal na odchod do zahraničia, to nie. Je to každého vec. Toto bolo moje rozhodnutie, moja voľba. Určite to teraz na začiatku nebude ľahké, ale ľudia naokolo mňa sa mi snažia pomáhať ako vedia. Ja sám som veľmi dlhú dobu nadával, koľko musím robiť, ako málo zarobím, ako je to všetko zle a že sa chcem mať lepšie. Ale nič som preto nespravil. Až doteraz. Neviem, či som urobil dobre, to ukáže čas. Ale stačí impulz a človek si povie dosť, treba niečo robiť. A keď sa dostane mimo svoje územie, mimo zabehané koľaje zistí, že inde vo svete sú tiež možnosti, ktoré možno využiť. Ak ukáže čo vie, vo svete ho plne akceptujú so všetkými benefitmi, dvere má otvorené. Začína sa nová kapitola v mojom živote. Dám vedieť, ako sa vyvíja. Ak by to náhodou niekoho zaujímalo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?