Naše Tatry

Autor: Juraj Buričan | 10.8.2011 o 17:59 | (upravené 10.8.2011 o 20:34) Karma článku: 7,83 | Prečítané:  1505x

Tak som sa minulý týždeň vrátil z niekoľkodňovej dovolenky v Tatrách. Bolo super, prišiel som síce celkom unavený, rozumejte boleli ma nohy, teda unavený tak trochu fyzicky, ale oddýchnutý psychicky. A tak som sadol za počítač, reku prečítam si  nejaké novinky a čo čert nechcel, bol tam zrovna článok o Tatrách. Prečítal som si ho, nakoľko dojmy z našich veľhôr boli ešte úplne čerstvé a takisto som si pozrel aj celú diskusiu. Teraz by som chcel tak trochu napísať, ako som to videl a vidím s našimi horami ja.

Ako to vlastne celé vzniklo? Teda ten výlet. Pekne po poriadku. Koncom minulého roka som sa rozhodol, že nemôžem už ďalej takto existovať, že treba nejako zmeniť životný štýl. Nielen tak naoko, ale skutočne, pre vlastný dobrý pocit a aj pre svoje zdravie. Tak som od decembra začal pravidelne navštevovať jedno spinningové centrum a čuduj sa svete, zatiaľ mi to vydržalo až doteraz. Prešla zima, jar, prišlo leto. A ako to v lete už býva, treba určite niekam vypadnúť, oddýchnuť si od práce.

Najprv vznikol nápad ísť navštíviť na pár dní kamaráta do Košíc. Tento nápad síce nakoniec nevyšiel, ale povedal by som, že možno aj dobre, že sa tak stalo, lebo vznikol nápad ísť do Tatier. Táto myšlienka sa mi od začiatku celkom páčila, lebo v Tatrách som nebol už nejaký ten rok a vidina riadnej turistiky (lebo ako som už spomínal, snažím sa žiť zdravšie) sa mi celkom pozdávala. Sadol som za počítač, "prelistoval" niekoľko web stránok s penziónmi, poslal niekoľko mailov a na druhý deň dostal niekoľko odpovedí. Niektoré penzióny mali voľné postele, niektoré  nie. Tie, ktoré mali, som si samozrejme preklepol a potom jeden vybral. Komunikácia prebehla prostredníctvom internetu, bez problémov, na všetkom sme sa jednoducho dohodli, zaplatil som zálohu.

Prišiel deň odchodu, samozrejme, vzhľadom k stavu v práci, nakoľko aj iní kolegovia chcú mať dovolenku, som ešte v pondelok šiel do práce a po práci konečne odchod. Cesta prebehla celkom v poriadku, chvíľami pršalo, ale nič strašné. Do penziónu sme dorazili okolo ôsmej večer. Pani nám ukázala izbu, kúpeľňu, ostatné spoločné priestory v penzióne a dovolenka sa mohla začať.

Prvým prekvapením bolo, že udrela 21. hodina a všetci v penzióne na izbách, asi šli spať, neviem. Ale tak možno boli unavení z túry. My samozrejme vybavení "arzenálom" z domu sme si sadli von na terasu, veď predsa prvý večer treba zapiť (čo by ste čakali od troch chlapov, čo sa dostanú preč z domu). Naše sedenie sa natiahlo tak do 3.15, ale pri všetkej slušnosti, nikoho sme nezobudili, nič sme nerozbili. Akurát tak seba. Ráno bolo trochu kruté, ale tak okolo 9.30 sme sa prebrali, dali sme si výdatné raňajky, ktoré sme v penzióne dohodli a poďme teda na tie hory. Auto som nebral, veď načo aj, myslím, že električkou sa dá v Tatrách dostať presne tam, kam človek potrebuje. Podotýkam, že sme šli až vlakom pred dvanástou, takže do Smokovca sme sa dostali niečo po dvanástej. Hneď v prvom bufete sme si dali kofolu, lebo nám nejako vyschli hrdlá (ktovie prečo asi?) a potom už pekne začíname šľapať na Hrebienok. Cieľ našej túry je jasný - Téryho chata minimálne, potom podľa nášho stavu a času prípadne ešte ďalej cez Priečne sedlo späť na Hrebienok.

Prvé, čo ma tak trochu zarazilo, bola akási turistická masovosť. Nemám rád tlačenicu vo všeobecnosti a na turistickom chodníku to miestami bolo fakt tlačenie. Aj keď teda musím povedať, že väčšina ľudí vzhľadom k pokročilosti času šla opačným smerom ako my, teda dolu. Prvá krátka zastávka, Reinerova chata. Zdržali sme sa ozaj len veľmi krátko a už šlapeme na Zamkovského chatu. Tam sme sa zdržali trochu dlhšie, dali sme si tam výborný bylinkový čaj, niečo sme zjedli a pokračovali sme ďalej. Každý, kto na Térycho chate bol, vie, čo je to za cestu, skrátka, ten finálny stupák stál za to a aj som si celkom ponadával, že ďalej už nejdem a neviem čo ešte, ale keď tam človek vystúpi, tak to z neho všetko spadne a ten pocit stojí za to. Na chate mali výbornú polievku, výbornú klobásu a taktiež výborný čaj. Čo sa cien týkalo, trochu vyššie ako bežne, ale neprišlo mi to vôbec čudné ani drahé, lebo na tú chatu tie veci treba vynosiť a keď stretnete vysokohorského nosiča, tak myslím, že ten náklad na chrbáte mu vôbec nie je treba závidieť. To, že z Téryho chaty sme nepokračovali ďalej, ale vrátili sme sa späť, nemusím ani hovoriť. Každopádne do penziónu sme sa vrátili niečo po deviatej večer príjemne unavení. Všetci už samozrejme na izbách, my po sprche zase terasa, ale nie už tak rozšafne ako večer predtým a niečo po polnoci sme šli spať.

Ďalší deň v poradí, počasie pekné, ale vzhľadom k miernej svalovici na nohách sme sa rozhodli, že pôjdeme na ryby. Sadli sme do auta, smer Vrbov, po ceste nákup v Poprade. Kúpili sme niečo jesť pre seba aj pre ryby. Rybársky lístok vo Vrbove sme kúpili bez problémov, potom ešte povolenka na vrátnici campingu a hurá, môžeme ísť chytať. Vybrali sme si miesto a už aj sme nahadzovali. Poviem vám, že na rybách som nebol od svojich 15 rokov, ale takú rybačku som ešte nezažil. Ryby sa s nami hrali, záber za záberom, vytiahli sme ich z vody asi 6 alebo 7, boli však dosť malé a preto všetky skončili naspäť vo vode. Ale večer sme mohli skonštatovať, že to bol fajn nepremárnený deň, napriek tomu, že sme neboli na túre. Do penziónu sme sa opäť dostali až po deviatej, scenár približno rovnaký ako večer predtým.

Počasie ráno predposledného dňa našej dovolenky bolo fajn. Cieľ sme si takisto stanovili ešte večer predtým. Zbojnícka chata a ak počasie a čas dovolia tak ešte ďalej. Na Zbojníčku sme došli celkom v pohode, aj keď zase trochu neskoro, lebo sme mali ráno problém vymotať sa z penziónu. Naša chyba. Na chate bolo všetko v poriadku,  nemôžem povedať, že by som mal nejaké výhrady. Dal som si opäť výborný obed (kapustnicu som zdupľoval gulášom-ale neskôr som to ocenil) a po krátkej porade sme sa dohodli, že pokračujeme cestou na sedlo Prielom a potom ďalej. Teda, ona to nebola až taká dohoda, ja som skôr bol naštvaný, lebo sa mi to zdalo ďaleko a mal som obavy, že to do zotmenia nestihneme. Ale išli sme. Asi po 45 minútach chôdze od Zbojníčky som zbadal, kam sa to vlastne ideme škriabať. Pocity a náladu radšej neuvádzam. Štverali sme sa po skalách, chvíľami šmýkali po suti, ale dorazili sme na vrchol. Cesta dolu bola ešte zaujímavejšia, reťaze, rebríky, šmýkanie, našťastie sme ju prežili bez ujmy. Potom ešte jedem menší kopec, niečo menej náročný a potom dlhý zostup, najprv Sliezsky dom a konečne večer o pol deviatej sme dorazili do Tatranskej Polianky, riadne unavení a smädní. Po asi ôsmich hodinách chodenia (čistého času, prestávky nezapočítané). Dobrá kofolka a pivo v Polianke, električka a pred desiatou sme boli v penzióne ako na koni. Tento večer však sedenie na terase nehrozilo, únava bola silnejšia.

Nadišlo posledné ráno, posledné výdatné raňajky, doplatiť ubytovanie, pobaliť sa a odchod domov. Ak ste to dočítali až sem, tak teraz sa dozviete, prečo som to vlastne celé písal. Som veľmi rád, že nápad s Košicami nevyšiel a že sme šli nakoniec do Tatier. Všetko počas tejto dovolenky bolo v poriadku, cestou počnúc, cez ubytovanie, ochotu majiteľky penziónu, stravu, túry (aj keď som si ponadával, keď som chvíľami už bol unavený), služby a stravu na chatách. A v neposlednom rade tam bola fajn partia, a keď máte so sebou fajn ľudí, všetko ostatné tiež vychádza tak ako chcete, tak minimálne primeraný psychický oddych je zaručený (ten fyzický vzhľadom k vysokohorskej turistike už menej, ale už je to OK, nohy sú v poriadku).

Čo som chcel týmto všetkým vlastne povedať? Asi iba toľko, že si nemyslím, že by to s tými našimi Tatrami bolo až také zlé, ako bolo spomínané v článku a ako písali niektorí diskutujúci. Nehovorím, že nie je čo zlepšovať, zlepšovať je vždy čo. Ono totiž aj dosť záleží od toho, čo prídete do Tatier robiť. Ak idete za pohybom a turistikou, tak na ubytovanie stačí penzión, ktorých tam je nepreberné množstvo, len si treba vybrať. Lebo tak či tak tam prídete len spať. Ceny ubytovania v penziónoch sú celkom primerané službám, takisto sa dá dohodnúť aj strava, či už raňajky, alebo polpenzia, záleží od nárokov hosťa. Ak však niekto ide do Tatier s tým, že chce vysedávať v reštauráciách a kaviarňach, tak tam treba počítať s tým, že to môže dopadnúť všelijak. Ja však dávam Tatrám jednoznačne plus a určite sa tam budúci rok vrátim. A možno ešte aj tento, ktovie.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?